Opowieść dygresyjna o pielgrzymce do miasta Lewoczy podjętej,

dnia 7 maja A.D. 2003

Kto bol Majster Pavol z Levoče?

Ivan Chalupecký

Keby sme urobili anketu s otázkou, kto bol Majster Pavol z Levoče, iste by sme s prekvapením zistili, že na otázku nevedia dať presnejšiu odpoveď nielen mnohí Slováci, ale ani mnohí Levočania. A to aj napriek tomu, že hlavné námestie nesie jeho meno a že je to práve dielo Majstra Pavla, ktoré do mesta privádza tisícky turistov ročne a pomáha Levočanom žiť. O tom, že si s tým hlavu nelámeme svedčí okrem iného aj skutočnosť, že dielo tejto osobnosti svetového významu doteraz nie je zapísané do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO napriek tomu, že Majster Pavol je autorom najvyššieho gotického oltára sveta.

Kto teda bol ten Majster Pavol? Nepoznáme ani len jeho priezvisko, preto miesto priezviska používame preň meno mesta v ktorom žil a pôsobil, teda meno Levoče. Treba povedať, že nevieme, kde sa narodil, akej bol národnosti, kde sa remeslu vyučil. Mohol pochádzať z Nemecka, Francúzska či z Talianska. Nie je dokonca vylúčené ani to, že sa narodil v Levoči, tu sa vyučil remeslu, potom sa vybral na vandrovku, ako mu to prikazovali cechové predpisy a vrátil sa opäť do Levoče. Vieme o ňom, že sa v Levoči objavil krátko po roku 1500 už ako vyspelý umelec. Predpokladá sa, že sa mohol narodiť v roku 1460. Toto dátum sa totiž našlo vnútri oltára pri jeho reštaurovaní spolu nákresom jedného nosa a s rokom dokončenia oltára: 1517. Istý Majster Pavol z Levoče sa spomína v Sabinove už v roku 1503 ako človek, ktorý pozlátil tamojšiu monštranciu. Pravda, nevieme, či ide o nášho Pavla, alebo o nejakého menovca – zlatníka. V Levoči žil náš Majster Pavol najneskôr od roku 1506. Vtedy bol totiž prijatý za člena významného levočského spolku, Bratstva Božieho Tela. Bol to spolok založený začiatkom 15. storočia, ktorého členmi boli najvýznamnejší mešťania. Zdá sa, že medzi zakladateľmi bol aj kráľ Žigmund a jeho manželka. Väčšinu členov Bratstva Božieho tela tvorili farári, kazatelia, učitelia, maliari, bohatí kupci a bohatí mešťania. Keď bol Pavol prijatý do toho spolku, už tu musel byť usadený a akiste aj ženatý.

O Pavlovi vieme, že sa priženil do rodiny významného levočského staviteľa,  vysokováženého občana a viacnásobného richtára mesta Melchiora Messinslohera- Polirera. Jeho žena Margareta - Margita bola od neho pravdepodobne okolo 20 rokov mladšia. Jej dcéra totiž žila ešte v roku 1600. Pavlova manželka zomrela pred rokom 1560, pretože v rokoch 1542 a 1551 sa v daňových dokladoch ešte spomína ako vdova. V roku 1560 už nie. Mali spolu 4 deti: syna Lukáša a dcéry Margitu, Dorotu a dcéru ktorej meno nepoznáme. Vieme však, že sa vydala za levočského zlatníka Tomáša Schewernera. Dcéra Margita, ktorá sa mohla narodiť v rokoch 1520 – 1530, bola akiste najmladšou Pavlovou dcérou. Bola trikrát vydatá. Jej prvým mužom bol kamenár Wolfgang Klenn z mestečka Hof vo Fojtlande v severnom Bavorsku. Ten prevzal v roku 1553 Pavlovu dielňu a celý jeho dom a v ňom pracoval. Mestské právo získal v tom istom roku. S Margitou mal 6 detí, z ktorých v roku 1586 žili už len dve: syn Pavol a dcéra Margita. Klenn zomrel v roku 1564 a akiste v nasledujúcom roku sa Margita vydala za Martina Diacka z Kežmarku, s ktorým mala tri deti. Keď aj Diack po roku 1570 zomrel, vydala sa Margita okolo roku 1574 tretíkrát za mäsiara Pavla Scholtza z Ruskinoviec. Scholtz zomrel medzi rokmi 1599 a 1600 a Margita zomrela až po roku 1600. Jej dcéra Margita, teda vnučka Majstra Pavla, sa vydala druhýkrát za kamenára Martina Urbanowitza, ktorý dal pre ňu vyhotoviť okolo roku 1600 epitaf, ktorý je dokladom na to, že autorom levočského hlavného oltára je Majster Pavol. Podobne ako jej matka aj ona porodila 10 detí. Samotný Majster Pavol zomrel okolo roku 1540, presnejšie medzi rokmi 1537, kedy sa ešte spomína a 1542, kedy žije už len jeho vdova.

Dcéra Dorota sa vydala za Tomáša Helnera, ktorý získal mestské právo v roku 1575. Mala s nim syna Martina a zomrela pred rokom 1582.

Najzaujímavejší je osud jeho syna, ktorému dal umelecké meno Lukáš (sv. Lukáš je patrónom umelcov a najmä maliarov) a pravdepodobne sa pri ňom aj vyučil. Práve v súvislosti s týmto synom sa Pavol poslednýkrát písomne spomína. S Lukášom sa viaže jedna tragická udalosť. Dňa 18. júna 1537 spolu s istým Mikulášom Lutzmannom prepadol na námestí vraj bez príčiny istého mladíka z Krakova, ktorého tak zbili, že ostal mrtvy ležať. V tej dobe platila právna zásada, že ak niet žalobcu, nie je ani sudca. Preto sa Pavol pokonal s otcom zavraždeného mladíka a zaplatil mu odškodné 15 zlatých, aby jeho syna nežaloval. Syn sa najsamprv ukryl v kláštore minoritov, ktorý mal azyl, neskôr z Levoče odišiel na neznáme miesto. Je to škoda, pretože práve tento syn by nás bol mohol priviesť na stopu otcovho priezviska.

O Majstrovi Pavlovi sa nám vcelku nezachovalo mnoho dokumentov. Vieme, že v rámci Bratstva Božieho Tela bol v rokoch 1515 – 1517 členom jeho predstavenstva, tzv. starejším. Bola to veľmi významná funkcia a dostal sa k nej akiste v súvislosti s dokončením rezbárskej časti oltára. Vieme, že okrem rezbárskej práce obchodoval aj s vínom. V roku 1517 predal mestu 10 sudov starého vína. V tej dobe ku každému domu na námestí patrili aj polia a lúky. Aj Pavol mal ovocnú záhradu pred Košickou bránou. Okrem toho mal v chotári mesta 4 polia v celkovej výmere asi 3,6 ha. Jedno pole a lúka vo výmere 0,7 ha boli pri kostole sv. Mikuláša (za tzv. novou pílou), druhé vo výmere 1,4 ha pri valcovom mlyne, 0,5 ha mal na Ruskinovskej ceste a 1 ha na Mestskom vrchu. V rokoch 1526 – 1531 si spolu s viacerými spoločníkmi prenajímal lúky na kosenie sena. To poukazuje na to, že buď choval viac dobytka, alebo si privyrábal aj ako povozník alebo ako medzinárodný kupec. Obchod s Krakovom napríklad v tej dobe prekvital.

Pavol sa viackrát spomína ako svedok pri predaji levočských domov, alebo pri ich odovzdávaní dedičom. Napr. dvakrát vystupoval pri usporiadaní pozostalosti svojho svokra Melchiora Polirera a pri predaji jeho domu v roku 1523. V roku 1531 ho opäť nachádzame ako svedka pri kúpe jedného domu v Levoči.

Pavol bol nepochybne známou osobnosťou v Levoči najmä po tom, čo vyhotovil hlavný oltár. Preto udivuje, že sa v podstate málo zúčastňoval na verejnom a politickom živote Levoče. Predpokladali by sme, že bol dlhý čas členom mestskej rady či iným funkcionárom mesta. Nebolo tomu tak. Za člena mestskej rady bol zvolený len raz, v roku 1527. Bolo to po porážke uhorského vojska Turkami pri Moháči. V tomto boji zahynul aj uhorský kráľ Ľudovít II. a o uprázdnený trón bojoval rodák zo Spišského hradu Ján Zápoľský s Ferdinandom Habsburským. Levoča bola na strane Ferdinanda. Zdá sa však, že začiatkom roku 1527 sa v Levoči dostali k moci prívrženci Jána Zápoľského na čele s Gregorom Mild-Künastom, ale aj s Majstrom Pavlom. Voľby richtára i mestskej rady, ktoré sa konali zásadne začiatkom roka, sa v tom roku uskutočnili len 1. mája. Pri nich bolo vymenených až 5 z 12 členov mestskej rady. Novými členmi rady sa stal nielen Majster Pavol, ale aj Gregor Mild-Künast, ktorý bol prívržencom novokrstencov a strýkom Pavlovej manželky, a prvýkrát v dejinách mesta sa stal členom mestskej rady aj jeden súkenník. Pravda, ich funkčné obdobie sa skončilo už 28. februára 1528, keď aj Pavol z mestskej rady vypadol.

V súvislosti s predajom vína i s tým, že si Pavol prenajímal lúky na seno sme vyslovili domnienku, že Pavol sa mohol zúčastňovať na obchode medzi Levočou a Krakovom. Túto domnienku by mohla potvrdiť aj nasledujúca udalosť. V jeho dobe žili aj tzv. lúpežní rytieri. Takýto rytier so svojou družinou sa v roku 1533 objavil aj na Spiši a usadil sa v hrade Nedeca – Dunajec, na poľsko-uhorskej hranici. Nazývali ho Žigmund Kaffung. Predtým lúpil v Sliezsku a keď mu tam začalo prihárať, došiel na Spiš. Tu prepadával kupcov, ktorí viezli svoj tovar z Levoče do Krakova alebo naopak, obral ich o tovar a uväznil ich do tej doby, kým ich rodina nevykúpila. Napr. v roku 1533 tak zajal levočských zlatníkov, medzi nimi aj suseda Majstra Pavla. Toho lúpežníka však v apríli 1534 zajad iný lúpežný rytier František Bebek z Gemera. V máji ho spolu s komplicami doviezol do Levoče. Tu ich väznili až do ich odtransportovania do Viedne. Keďže však šlo o šľachticov, nemohli ich uvrhnúť do mestskej šatlavy, ale väznili ich v meštianskych domoch. Kaffunga u jedného zlatníka ktorého vylúpil, jeho pomocníka Vitzthumba u druhého zlatníka a tretieho komplica, jednookého Erazma Pfluga väznili v dome Majstra Pavla. Tu ich držali až do 15. augusta, kedy ich odoslali do Viedne, kde ich postavili pred súd a odsúdili. Skutočnosť, že jedného väznili v Pavlovom dome navádza k domnienke, že aj Pavol mohol patriť medzi ich obete počas cesty do alebo z Krakova.

Pavol nepracoval len pre Levoču. Jeho práce sú roztrúsené na východnom a strednom Slovensku. Zdá sa, že pracoval aj pre Rožňavu a pre Prešov, pretože v oboch týchto mestách mal v rokoch 1522 – 1527 pohľadávky a v Prešove istý čas aj dom, ktorý pôvodne patril kostolu sv. Mikuláša. Ten kostol totiž začiatkom 16. storočia vyhorel a v Pavlovej dobe ho opravovali a znovu zariaďovali.

O Pavlovi sa zmieňuje bardejovský maliar Teofil Stanczel v svojom liste z roku 1523 v ktorom sa sťažuje, že Majster Pavol kupoval v Banskej Bystrici zelenú farbu vo veľkom množstve, takže keď ju potreboval pre výmaľbu jedného domu v Levoči, musel si ju od neho kúpiť. Od neho pochádza oltár, ktorý si objednal levočský farár Dr. Ján Henckel a ktorý je datovaný rokom 1520 a akiste aj krásny renesančný portál v dome č. 40, ktorý je datovaný rokom 1530 a objednal si ho spišský prepošt Ján Horváth z Lomnice.

Je známe, že v tejto dobe každý remeselník musel patriť do niektorého cechu. Cech rezbárov v Levoči nebol. Podobné cechy boli len v Budíne, vo Viedni a v Krakove. Zdá sa, že Pavol patril do krakovského cechu maliarov, rezbárov a sklenárov. Vedie nás k tomu nielen blízkosť Krakova, ale aj skutočnosť, že krakovský cech vyžadoval od tovariša, ktorý sa chcel stať majstrom, ako majstrovský kus tri veci: sochu alebo obraz Madony s Dieťaťom, kríž a sochu sv. Juraja na koni. Iste nie je náhoda, že všetky tieto tri veci máme v Levoči, a to nie na oltári. Ide o kríž na Korvínovskom oratóriu, o sochu sv. Juraja na koni v Eulenbachovej kaplnke – dnešnej klenotnici – a o Madonu z Oltára Narodenia, ktorá pôvodne akiste tiež nebola na oltári.

Pri úvahách o Majstrovi Pavlovi sa natíska otázka, odkiaľ Pavol prišiel a kto ho sem zavolal. Poľskí historici umenia tvrdia, že Pavol bol učňom Víta Stwosza, ktorý vyhotovil známy krakovský mariánsky oltár. To tvrdenie sa nám nezdá pravdepodobné, pretože podľa všetkého obaja umelci boli asi rovnako starí. Stwosz zomrel roku 1533, Pavol krátko po ňom. Je isté, že Pavol poznal Stwoszovo umenie, veď používal ako predlohu jeho drevoryty. Akiste poznal aj jeho dielňu v Norimberku, možno v nej aj pracoval ako tovariš. Archívny výskum v Krakove i v Norimberku však ostal bez akéhokoľvek pozitívneho výsledku. Literatúra taktiež považuje za isté, že Pavla doviedli do Levoče Thurzovci. Isteže do roku 1508 bol krakovským mešťanom a členom mestskej rady, ktorý sa zaslúžil aj o postavenie krakovského oltára Ján Thurzo. Thurzovci mali v Levoči aj rodinnú hrobku. Napriek tomu sa nám to nezdá pravdepodobné, pretože jednak Thurzovci v tej dobe už boli na odchode z Levoče, jednak oni boli moderní podnikatelia, ktorí si stavali skôr honosné domy, ako umelecké diela. Možno považovať za isté, že pri Pavlovom pozvaní a pri zadaní práce pôsobil jeho neskorší svokor Melchior Messinsloher – Polirer, ktorý bol v roku 1503 richtárom. neskôr i kostolným otcom a vieme o ňom, že v Levoči postavil mnoho budov. Dcéru by nebol dal za manželku len tak hocikomu. Možno v tej súvislosti uvažovať aj o Dr. Jánovi Henckelovi, ktorý v dobe príchodu Pavla do Levoče študoval v zahraničí a neskôr si u neho objednal oltár. Alebo bola v pozadí Hedviga Zápoľská, známa ako štedrá podporovateľka umenia? Zápoľskí si u Pavla objednali oltár aj pre Hrabušice.

V roku 1967, keď si Levoča i Slovensko pripomínali 450 rokov od dokončenia levočského hlavného oltára, sa podarilo identifikovať aj Pavlov dom. Je to dom č. 20 na námestí a dnes je v ňom Múzeum Majstra Pavla. Je pozoruhodné, že dom sa zachoval z veľkej časti ešte v svojej gotickej podobe. Zo skromného domu vidieť, že Pavol nepatril medzi najväčších boháčov Levoče. A napriek tomu bol boháčom. Boháčom umenia. Bohatstvo jeho ducha, vyjadrené v plastikách i v oltárnych architektúrach obdivujeme doteraz.

Dielo Majstra Pavla je rozsiahle. Isteže historici umenia sa doteraz rozchádzajú v názoroch, ktoré diela sú jeho, ktoré vznikli v jeho dielni, ktoré vyhotovili jeho tovariši a žiaci už ako hotoví umelci. Možno povedať, že od nikoho z jeho slávnych súčasníkov – spomeniem len Michala Pachera, Tilmana Riemenschneidera, Víta Stwosza, majstra Kefermarktského oltára – sa nezachovalo také rozsiahle dielo, ako od neho. Jeho diela – priame alebo nepriame - môžeme obdivovať okrem Levoče aj v Banskej Bystrici, Bardejove, Prešove, Sabinove, Ľubici, Slovenskej Vsi, Strážkach, Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlachoch, v Sásovej, Okoličnom, Chyžnom a Mlynici. V mnohých prípadoch ide o kompletné oltáre. Zaujímavé je, že Pavol vyrábal na objednávku oltáre v slohu gotickom, ale aj v slohu renesančnom. Vidieť to najmä na oltári sv. Jánov v Levoči, ktorý si u neho objednal známy humanista a učenec, levočský rodák a tunajší farár Dr. Ján Henckel. Aj doba, v ktorej žil, bola taká.

Vyvstáva otázka, čo je takou zvláštnosťou Majstra Pavla. V čom sa líši od ostatných súdobých umelcov, v čom ich prevyšuje. Isteže týchto vecí je mnoho. Poukážme však len na niektoré z nich:

Perfektná architektúra jeho oltárov. Vychádza zo sústavy trojuholníkov a kružníc. Jeho oltáre sú akoby šité priamo na mieru. Dôkazom toho je najmä hl. oltár sv. Jakuba, ktorý priam ideálne zapĺňa v podstate malý priestor levočského presbytéria. Podľa nemeckého znalca gotiky prof. Schindlera je práve architektúra dominantnou súčasťou Pavlovho majstrovstva. Práve jasná architektonická koncepcia dáva jeho oltárom takú vznešenosť, taký majestát. Stoja pred nami ako gotické monštrancie. Spájajú zemský Jeruzalem s nebeským Jeruzalemom. A ešte niečo, čo sa týka podstaty jeho geometrie: Trojuholník symbolizuje Najsv. Trojicu, kruh nekonečnosť a absolútnu dokonalosť Boha. Pavol používa často v hojnej miere aj zlato. Nie ako symbol bohatstva. Ale ako symbol Božej večnosti, ako symbol večného života, ako symbol neba.

Pavol žil v dobe, keď gotika ustupovala renesancii. Mnoho jeho sôch ešte vyhotovil manieristicky. U mnohých však už presvitá realizmus, individualita. Zaujímavé sú jeho sochy madon alebo svätíc. Pavol ich nepredstavuje ako mladé nevinné dievčatká. Predstavuje ich ako zrelé, krásne, sebavedomé ženy. Okrem toho Pavol používal ako predlohu už skutočnú prírodu. Na levočskom hlavnom oltári je vyobrazená nielen Mariánska hora s kostolíkom, ktorý vtedy na nej bol, nie je tu len obraz Levoče s jej hradbami a kostolmi, ale je tu aj najstaršie veľmi presné vyobrazenie Vysokých Tatier, tak ako ich vidieť asi od Mlynice.

Ak sa máme vrátiť k Pavlovým sochám, nepoznáme umelca, ktorého sochy by boli také vznešené, vyrovnané, elegantné ako sochy Pavlove.

Pavol pracoval nie pre milovníkov umenia, ale pre obyčajných ľudí. Jeho oltáre sú vlastne pomôckami pre ľudí, aby sa mohli lepšie modliť. Tu má významné miesto Ikonografia. Všetky Pavlove diela majú pevnú, do seba uzavretú ídeu, ikonografiu. Nie je to len náhodný zhluk motívov a postáv. Aj z toho vidieť, že musel mať základné vedomosti z teológie a musel byť veľmi zbožným človekom, ktorý však na druhej strane stál na obidvoch nohách pevne na zemi.

Z technickej stránky reštaurátori neprestali žasnúť nad precíznosťou jeho práce. Príkladom môže byť jeho najväčší oltár, oltár sv. Jakuba v Levoči. Všetko je detailne prepracované, od sôch až po najmenší ornament. Pred maľovaním si všetko pedantne nakreslil. Jeho rezba je presná, jasná a hlboká. Pri zlatení používal zvláštnu veľkosť zlatých fólií. Nevieme, či zlatenie robil sám, alebo jeho tovariši. V každom prípade zamestnával perfektných ľudí, či už rezbárov, alebo maliarov.

Dalo by sa hovoriť aj o iných charakteristických znakoch jeho tvorby. Na to sú však povolanejší, historici umenia. Nám postačí, keď si uvedomíme, aká svetová osobnosť v Levoči žila a tvorila. Ak si jeho prácu oceníme a ak budeme na ňu hrdí. Dnešná doba potrebuje tradície ako soľ. A táto tradícia patrí medzi najvýznamnejšie a najcennejšie.